(Iz 42, 1-4. 6-7) Toto hovorí Pán: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Vložil som na neho svojho ducha; právo prinesie národom. Nebude kričať ani hlučne volať, nebude počuť na ulici jeho hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, bude uplatňovať právo. Nezoslabne, nezlomí sa, kým nezaloží právo na zemi. Na jeho zákon čakajú ostrovy. ‚Ja, Pán, som ťa povolal v spravodlivosti a vzal som ťa za ruku. Utvoril som ťa a zmluvou ľudu som ťa urobil, svetlom národov, aby si otvoril oči slepým, vyviedol väzňov zo žalára a z väznice tých, čo sedia v temnotách.‘“

Na sviatok Krstu Pána nám liturgia v prvom čítaní (v každom nedeľnom liturgickom cykle) prináša text z knihy proroka Izaiáša, a to z jej druhej časti, z tzv. Knihy útechy, ktorej autorstvo sa pripisuje tzv. Druho-Iziášovi. Tento text sa zvykne nazývať aj Prvou piesňou o Pánovom služobníkovi. Štyri piesne (všetky sú súčasťou tejto „Knihy útechy“) o Pánovom služobníkovi opisujú muža, ktorého si Boh vybral, aby položil svoj život za izraelský ľud. Aj keď boli v starozákonnej dobe povolaní do služby Božiemu ľudu mnohí, táto postava je iná. Na rozdiel od prorokov, ktorých Boh posielal, aby izraelskému ľudu oznamovali Božiu vôľu, na rozdiel od kráľov, ktorých Boh povolal, aby ľudu vládli, tento muž bol povolaný, aby trpel za ľud a vzal na seba hriechy ľudí.

Prvá pieseň nám hovorí o poslaní Pánovho služobníka a dáva nám prvý záblesk poznania jeho osobnosti a vlastností. „Hľa, môj služobník, priviniem si ho,“ hovorí Boh, „vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie“ (Iz 42, 1a). Od začiatku vidíme, že za jeho poslaním stojí sám Boh. Úspech Božieho služobníka nezávisí od neho samého, ale vychádza z toho, čo robí Boh. On si privíňa svojho sluhu, vkladá naň svojho ducha, berie ho za ruku. Vidíme tu starozákonné izaiášovské „nahliadnutie“ do vzťahu Boha Otca a Boha Syna v Duchu Svätom

Vznikli viaceré mienky, kto konkrétne bol tým Pánovým služobníkom, resp. koho pôvodne Druho-Izaiáš chápal pod touto postavou. Táto postava totiž nemá všetky typické mesiášske črty, prítomné v iných mesiášskych proroctvách, teda črty budúceho vládcu a kráľa, Dávidovho potomka. A tak svätopisec v tejto postave videl buď symbol celého izraelského ľudu trpiaceho vo vyhnanstve, alebo ide o spomienku na niektorého z dávnych prorokov, možno Jeremiáša, ktorý počas svojej služby zakúsil mnohé protivenstvá a ťažkosti, keď sa usiloval priviesť izraelský ľud späť k Bohu, ba je možné, že za tým trpiacim služobníkom sa skrýva samotný prorok, ktorý piesne napísal a v tejto postave zaznamenáva svoj trpký osud vyhnanca a svoje vnútorné utrpenie, lebo hlboko prežíva osud svojho národa. Prípadne sa za touto postavou skrývajú symbolicky všetky spomenuté postavy. Ale kto bol tým mužom pôvodne, na tom ani veľmi nezáleží. Cirkev od začiatku videla v obraze Pánovho služobníka predobraz samého Ježiša, a teda budúceho Mesiáša. Udalosť Ježišovho krstu v Jordáne vlastne spája postavu tohto trpiaceho Pánovho služobníka s postavou Mesiáša, a teda táto udalosť sama osebe vysvetľuje Písmo, t.j. Starý Zákon a dáva mu nový, resp. skrytý zmysel, ktorý nemohol byť starozákonnému človeku ešte jasný, t.j. že Mesiáš, vládca a kráľ, Dávidov potomok, bude trpieť, a tak prinesie spásu ľuďom. Okrem prvku utrpenia za hriechy ľudu sa tu však nachádza ešte jeden prvok, ktorý spája Ježišov krst v Jordáne s týmto proroctvom – a to je pomazanie Duchom Svätým: Vložil som na neho svojho ducha (Iz 42,1b). Podľa tohto proroctva teda bude možné Mesiáša spoznať aj podľa toho, že bude mať Božieho Ducha, a to vo väčšej miere, ako iné starozákonné postavy Božích vyvolencov. Okrem toho, pomazanie Duchom Svätým je vlastne pôvodným významom slova Mesiáš, teda Pomazaný, pričom sa tu nemyslí iba vonkajšie pomazanie olejom na znak vyvolenia pre niektorý z podstatných úradov pre službu Božiemu ľudu (proroci, kňazi a králi), ale aj mimoriadne prejavy pôsobenia Božieho ducha v tomto vyvolencovi, ako to bolo zjavné na najslávnejších postavách Starého Zákona, napr. na Saulovi, ktorého Samuel pomazal za prvého kráľa Izraela.

Prorok ďalej hovorí, že Boh si tohto muža vyvolil a dal mu zvláštne poslanie. Skôr ako zistíme, čo má urobiť, prorok rozpráva, aký má byť. Má to byť muž, ktorý bude láskavý a bude mať s ľuďmi súcit, no zároveň bude silný a pevný vo svojich rozhodnutiach. „Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí ... Nezoslabne, nezlomí sa, kým nezaloží právo na zemi“ (Iz 42, 3. 4). Pánov služobník sa môže navonok javiť ako slabý, pretože „nebude kričať ani hlučne volať, nebude počuť na ulici jeho hlas“ (Iz 42, 2). Zmyslom tejto výpovede je opis tajomného Božieho konania, Božej moci, ktorá pôsobí skryte, nenápadne, ale je mocná vo svojich účinkoch.

V druhej časti dnešného čítania (v. 6-7) sa Pán prihovára priamo svojmu služobníkovi, ktorého urobil zmluvou ľudu a svetlom národov, aby otvoril oči slepým a vyviedol väzňov zo žalára. Prorok tu má na mysli asi vyslobodenie Židov z babylonského zajatia, ale my tu môžeme vidieť oveľa širšie hranice vyslobodenia, ktoré nám priniesol Ježiš – vyslobodenie z moci diabla, z väzenia hriechu. Aj na tomto proroctve vidno, že skutočným kľúčom k pochopeniu Starého Zákona je práve sám Ježiš. Bez neho tí, čo čítajú Sv. Písmo, sedia v temnotách.

Zdroje: http://www.smn.sk/index.php?cislo=0703&sekcia=clanky&smn=20060305.html

http://dkc.kbs.sk/dkc.php?frames&in=Iz1,16&nvg

(Ž 29, 1b+2. 3ac-4. 3b+9c-10) Vzdávajte Pánovi, synovia Boží, vzdávajte Pánovi slávu hodnu jeho mena, v posvätnom rúchu klaňajte sa pánovi. R. Hlas Pánov nad vodami; Pán nad veľkými vodami! Hlas Pánov taký mohutný! Hlas Pánov taký veľkolepý! R. Zahrmel Boh veleby a v jeho chráme všetci volajú: Sláva! Pán tróni nad záplavami vôd, Pán bude tróniť ako večný kráľ. Refrén: Pán požehná svoj ľud pokojom.

Podľa názoru viacerých biblických vedcov je tento žalm najstarším žalmom v Žaltári. Podľa tohto názoru žalm vznikol v čase vzniku izraelskej monarchie (na konci XI. storočia pred Kristom, t.j. pred rokom 1000 prnl.), môže teda byť naozaj Dávidovým žalmom, alebo aspoň Dávidom prevzatým do prvotnej bohoslužby pri arche zmluvy na Sione. Vykopávky v meste Ugarit v Sýrii (objavenom v r. 1929) naznačujú, že žalm bol sformovaný na podklade textov, ideí, symbolov a tém predizraelského domorodého kanaánskeho sveta.

V slovenskom katolíckom preklade tento žalm nesie názov „Chválospev na Pánovo meno“ (Božie meno v tvare JHVH, teda posvätného tetragramu, ktorý sa prekladá slovom Pán, hebr. Adonai, sa v texte žalmu, ktorý má len 11 veršov, nachádza až 18x). V Liturgii hodín („kňazskom breviári“, keďže tento žalm sa pravidelne recituje v Ranných chválach pondelka druhého týždňa) je žalm nadpísaný názvom „Chválospev na Pánovo slovo“. Sv. Augustín v tomto žalme vidí popis obdivuhodných účinkov Božieho Slova v ľudskej duši (v zmysle Božieho Slova ako Druhej božskej osoby, t.j. Ježiša Krista), ale žalmista mal na mysli skôr Božie stvoriteľské slovo, ktoré zjavuje Boha ako skutočného Pána nad prírodou aj vesmírom. Mons. J. Hrbata literárny štýl a obsah žalmu vystihuje názvom „Chválospev o Božej vláde nad prírodou“ (G. Ravasi mu dáva podobný názov: „Hymnus o Božej moci nad tvorstvom“). A. Botek žalm nadpisuje názvom „Hymnus na Pána búrky“. Dôvodom tohto nezvyčajného označenia Boha je hebrejské slovo qol, ktoré znamená rovnako „hrom“ ako aj „hlas“. Toto slovo sa v žalme objavuje 7x a má zvukomalebný charakter (názov pre zvukomalebné slovo je onomatopoje), lebo napodobňuje zvuk hromu počas búrky. Búrka bola v predizraelskom pohanskom Kanaáne chápaná ako (sexuálne) vzrušenie boha Bála, boha búrky, vôd a úrody, ktorý svojím dažďom zúrodňoval pôdu. Jahve však nie je súčasťou búrky, on je nad búrkou, a v ňom možno aj v čase búrky, nielen tej prírodnej ale aj životnej, nájsť pokoj. Podobný názov dáva žalmu aj slovenský evanjelický preklad: „Božia velebnosť v búrke“.

Ide o typický hymnus (tu patria Ž 8, 19, 29, 33, 46-48, 76, 84, 87, 93, 96-100, 103-106, 113, 114, 117, 122, 135, 136, 145-150.), t.j. chválospev (hebr. tehillá) z 1. knihy Žaltára. Podobne ako žalm 19 je to oslavná pieseň na Božiu stvoriteľskú moc. Grécky nadpis tohto žalmu (v Septuaginte) pridáva k Dávidovmu menu aj slová exodiou skinis, t.j. „na záver Stánkov“ a zasadzuje ho tým do novoročnej liturgie (ide o poľnohospodársky nový rok v Izraeli, teda na jeseň) sviatku Sukkot, t.j. Sviatku Stánkov (na posledný, siedmy deň sviatkov). Sviatok Stánkov bol súčasne akýmisi izraelskými dožinkami, poďakovaním za úrodu po jesennej žatve a zbere úrody.

Cirkev vďaka istej vhodnosti slov a obrazov obsiahnutých v tomto žalme popisuje ním v liturgii zjavenie Kristovho božstva nad vodami (Hlas Pánov nad vodami) pri jeho krste v Jordáne (evanjeliový komentár k tomuto žalmu v kňazskom breviári znie: Z neba zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn“ – Mt 3,17) ako aj pri Premenení Pána na hore Tábor, keďže pri oboch týchto udalostiach zaznel nad Kristom Boží hlas. Hymnické žalmy o prírode sa veľmi líšia od modernej lyriky. Príroda má v Písme vždy náboženský ráz, stojí vo vzťahu k Stvoriteľovi, ale aj k človeku, a tieto dva vzťahy dávajú zmysel jej existencii.

Žalm začína (po nadpise Mizmor. L´David,– pozri katechézy na 16. a 17. nedeľu cez rok B) výzvou „k synom Božím“, pod ktorými môžeme chápať tak anjelov ako aj Izraelitov, aby chválili Božiu moc, najmä liturgickým slávením, „v posvätnom“, t.j. kňazskom rúchu (v. 2b) v chráme (v. 9c) – pozemská liturgia je len odrazom oslavy Boha v nebi nebeskými bytosťami (anjelmi). Ďalšie verše obsahujú popis Božej moci prostredníctvom prírodných javov, predovšetkým hromu a blesku (v. 7: Hlas Pánov metá blesky ohnivé) na horách (v. 5: Hlas Pánov láme cédre aj libanonské cédre láme Pán) a v púšťach (v. 8: Hlas Pánov púšťou otriasa, Pán otriasa púšťou Kádeš), vo faune (v. 9a: Hlas Pánov urýchľuje pôrod jeleníc) aj flóre (v. 9b: obnažuje húštiny). Záver žalmu ukazuje zmysel predchádzajúceho popisu ničivej moci v prírode. Boh je rovnako mocný aj pri zničení nepriateľov ako aj pri záchrane verných (v. 11: Pán dá silu svojmu ľudu, Pán požehná svoj ľud pokojom).

Niektorí komentátori dávajú tomuto žalmu titul „žalm siedmich hromov“ podľa počtu, koľkokrát v ňom zaznieva spomenuté zvukomalebné slovo qol, ktoré má význam tak hromu ako aj hlasu. Možno povedať, že žalmista chápe hrom ako symbol Božieho hlasu, ktorý na jednej strane vo stvorených veciach vyvoláva strach (v. 6: Libanon rozkýva do tanca ako teliatko a Sarion ako byvolča – Sarion, príp. Sirion, je starobylý názov pre pohorie Libanon na severe Palestíny, oddeľujúce židovské územie, resp. Zasľúbenú zem, od fenického osídlenia), ale vo svojom vnútornom význame je Božie slovo vždy slovom pokoja a harmónie (v. 11b: Pán požehná svoj ľud pokojom). Alúziu na tento žalm môžeme vidieť v 12. kapitole štvrtého evanjelia, kde hlas, ktorý odpovedá Ježišovi z neba vníma zástup ako hrmenie (por. Jn 12, 28-29). Keď Liturgia hodín dáva Ž 29 do ranných chvál, pozýva nás zaujať postoj hlbokého a dôverného klaňania sa pred Božím majestátom.

Hlavným obrazom Božej moci v tomto žalme je úkaz búrky. Búrka v Palestíne prichádza od „veľkých vôd“ (por. v. 3c: Pán nad veľkými vodami) Stredozemného mora. Morské vody v očiach starozákonného človeka  stelesňujú chaos, ktorý útočí na krásu stvorenia, až ho nahlodá a zničí. V pozorovaní zúriacej búrky sa teda odkrýva nesmierna Božia moc, ktorá dokáže tvoriť ale aj ničiť. Modliaci sa vidí uragán, ktorý sa rúti na pevninu. Najvyššie a najmocnejšie cédre pohoria Libanon, resp. Sirion, nazývaného aj Hermon, sú bleskami vyvrátené, a zdá sa, že pri hrmení poskakujú ako vydesené zvieratá. Búrka postupuje po celej Zasľúbenej zemi až k juhu do opustených stepí Kádeš (ide o iný názov pre Sinajskú púšť na hranici Zasľúbenej zeme a Egypta).

Popri tomto obraze plnom pohybu a napätia sme pozvaní rozjímať aj o protikladnom obraze nachádzajúcom sa na začiatku a na konci žalmu (v. 1-2 a 9b-11). Proti ľaku a strachu sa tu teraz uvádza adorujúca oslava Boha v sionskom chráme. Svätyňa v Jeruzaleme je však duchovne prepojená s nebeskou svätyňou: v oboch týchto posvätných priestoroch je pokoj a znie tu chvála na Božiu slávu. Namiesto ohlušujúceho hluku hromov nastupuje harmónia liturgického spevu, hrôzu nahrádza istota Božej ochrany. Boh sa teraz zjavuje ako „tróniaci nad záplavami vôd“ a ako „večný kráľ“ (v. 10), čiže ako Pán a zvrchovaný Vládca všetkého stvorenia.

Tieto dva protikladné obrazy nás vyzývajú zakúsiť dvojitú skúsenosť. Veriaci človek musí predovšetkým pochopiť, že Božie tajomstvo vyjavené symbolom búrky nemôže nikdy naplno rozumovo pochopiť. Ako spieva prorok Izaiáš, Pán podobný blesku alebo búrke vniká do dejín a zasieva zmätok pri konfrontácii s mravne zvrhlými a utláčateľmi. Zásahom jeho súdu sú pyšní protivníci vykorenení ako stromy zasiahnuté uragánom alebo ako cédre roztrieštené božskými bleskami (por. Iz 14, 7-8). Ide tu o Božie tremendum v jeho nevýslovnej transcendencii a v jeho prítomnosti v dejinách ľudstva ako spravodlivého Sudcu. Ľudstvo si márne nahovára, že sa vzoprie proti Božej zvrchovanej moci. Aj Mária vyzdvihuje v Magnifikat tento aspekt Božieho pôsobenia: Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov (Lk 1, 51-52a).

Ale napriek spravodlivému hnevu božskej spravodlivosti sa veriaci človek cíti v pokoji, zahalený do plášťa ochrany, ktorú Prozreteľnosť ponúka tým, čo chvália Boha a kráčajú po jeho cestách. Skrze modlitbu poznávame, že pravá Pánova túžba spočíva v tom, aby nám darovala pokoj. V chráme sa uzdraví náš nepokoj a zmaže náš strach; máme účasť na nebeskej liturgii so všetkými „Božími synmi“, s anjelmi a svätými. A tak nad búrkou podobnou potope, zničujúcej ľudskú zlobu, ohýba sa do oblúka dúha Božieho požehnania, ktorá pripomína „večnú zmluvu uzavretú medzi Bohom a každou živou dušou všetkých živých tvorov, čo sú na zemi“ (Gn 9, 16). Toto je predovšetkým posolstvo, ktoré sa vynára z „kresťanského“ čítania žalmu. Ak sedem „hromov“ nášho žalmu predstavuje Boží hlas v kozme, najvyšším prejavom tohto hlasu je ten, ktorým Otec pri teofánii Ježišovho krstu zjavil jeho hlbokú totožnosť ako „milovaného Syna“ (por. Mk 1, 11 a paralelné miesta). Svätý Bazil píše: „Hlas Pánov nad vodami zaznel najtajomnejšie, keď zostúpil hlas z výšin pri Ježišovom krste a povedal: Toto je môj milovaný Syn. Vtedy sa totiž Pán vznášal nad mnohými vodami a posvätil ich krstom. Boh slávy zahrmel z výsosti mocným hlasom svojho svedectva ... (Homílie na žalmy, PG 30, 359).

Spracované podľa: Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii na Námestí sv. Petra 13.06.2001; L’Osservatore Romano 24/2001, preklad Mons. Vincent Malý, časopis Liturgia (SSV), HTML © Juraj Vidéky

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 24-65, Don Bosco 2007

Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

(Mt 3, 13-17) Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. Ale Ján mu odporoval a hovoril: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ Ježiš mu však povedal: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ Potom mu už neodporoval.

Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“

Na rozdiel od Markovho a Lukášovho evanjelia, kde stretnutie Jána Krstiteľa s Ježišom prebieha bez slov, Matúš zaznamenáva prvé Ježišove slová práve pri krste v Jordáne. Rozhovor Krstiteľa s Ježišom sa odvíja okolo témy „kto je väčší“, ale v úplne inom duchu ako sa o tom hádali neskôr medzi sebou apoštoli (por. Lk 22,24nn).

Ostatní evanjelisti túto otázku, ktorá pravdepodobne trápila prvotnú Cirkev (ako sa mohol Ježiš, Boží Syn, skloniť pred Jánom Krstiteľom, akoby bol Ján väčší, než On?), obchádzajú bez slova, ale Matúš sa odváži na túto otázku odpovedať. Ján totiž od počiatku vedel, kto je väčší, kto je mocnejší. On sa tomu, ktorý prichádza po ňom, neodvažuje ani len „rozviazať šnúrky na topánkach“ (por. Lk 3,16)). A práve preto sa zhrozene pýta: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ Ako sa môže Svätý, pred ktorým sa skláňajú nebeské mocnosti, tak ponížiť, aby sa zaradil medzi hriešnikov, ktorí krstom pokánia uznávajú svoju zlobu, akoby bol jedným z nich? Matúš teda hneď na začiatku svojho evanjelia Ježišovým podriadením sa Jánovi prináša dôležitú výpoveď o novej spravodlivosti, ktorú Ježiš prináša: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ V čom spočíva táto nováspravodlivosť, ktorá je väčšia, ako spravodlivosť farizejov a zákonníkov (por. Mt 5,20), teda ako spravodlivosť Starého Zákona? Táto nová spravodlivosť spočíva v postoji, v ktorom sa väčší skláňa pred menším (Mt 23,11: „Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom“). To je Nový Zákon, nová spravodlivosť, ktorá podstatne spočíva v láske. A láska prevracia naruby spravodlivosť tohto sveta, pretože spôsobuje, že mocnejší slúži slabšiemu, väčší menšiemu, Svätý hriešnikovi. Starý Zákon síce tiež hovoril o láske k Bohu a blížnemu, ale ešte nebol schopný urobiť ľudí schopnými tejto novej spravodlivosti, ktorá má základ v úplnom zjednotení sa s Božou vôľou, čo umožňuje jedine dar Ducha Svätého.

Najmä o tomto dare Ducha Svätého, ktorý Ježiša napĺňal, hovorí druhá časť dnešného úryvku z evanjelia. Pomazanie Božím Duchom v plnosti malo podľa starozákonných proroctiev byť jedným z hlavných znakov Mesiáša (por. Iz 61,1: „Duch Pána je na mne, lebo ma pomazal ...“, alebo slová z dnešného prvého čítania: Vložil som na neho svojho ducha, príp. Iz 11, 1-2: A spočinie na ňom duch Pánov: duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bohabojnosti). Toto zostúpenie Ducha na Ježiša sa deje podľa Matúša tajomne, neviditeľne, prežíva ho len sám Ježiš (podobne aj v Markovom evanjeliu), ale v Jánovom evanjeliu (Jn 1,32n) je svedkom tejto udalosti aj Ján Krstiteľ (v Lukášovom evanjeliu je táto udalosť opísaná neosobne, na spôsob reportáže, nie je však zrejmé, kto bol jej svedkom).

Prečo evanjeliá opisujú zostúpenie Ducha na Ježiša v podobe holubice? Symbol holubice je síce v Starom Zákone známy, ale nie vo vzťahu k Božiemu duchu. Obraz holubice ako symbolu Ducha Svätého preto vychádza pravdepodobne zo židovskej náboženskej tradície, teda z komentárov k Starému Zákonu, kde sa tento symbol vo vzťahu k Božiemu Duchu viackrát objavuje. Napr. babylonský Talmud má takýto komentár ku Gn 1,2: „Duch Boží sa vznášal nad hladinou vôd ako holubica sa vznáša nad svojimi mláďatami ...“ Na základe tohto obrazu teda možno udalosť Ježišovho krstu interpretovať nie ako začiatok prebývania Ducha v Ježišovi, ale ako znamenie jeho trvalej prítomnosti (vznášania sa) v Ježišovi od jeho počatia. Otvorené nebesia nad Ježišom teda neznamenajú akoby Duch len teraz zostúpil z neba na Ježiša, ale skôr sa vzťahujú na následný Otcov hlas a komunikáciu medzi Otcom a Synom.

Skutočnosť, že Boh vyhlasuje Ježiša za svojho Syna, nie je len zjavením tajomstva Trojice (spolu so zjavením Ducha Svätého), ale je takisto mesiášskym znamením. Biblia zdôrazňuje budúci synovský vzťah Mesiáša k Bohu (por. Ž 2,7: Pán mi povedal: „Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil“). V Matúšovom evanjeliu sa Ježiš často vyhlasuje za Syna (por. Mt 11,27; 24,36; 28,19), alebo to o ňom hovoria druhí (Mt 4,3.6; 8,29; 14,33;  16,16; 26,63; 27,40.43.54). Ježiš je hlasom z neba vyhlásený za Božieho Syna nielen pri krste v Jordáne, ale aj pri udalosti jeho premenenia na hore (Mt 17,5).

V Ježišovom krste sa zjavujú všetky základné črty jeho budúcej činnosti. Neprichádza kvôli spravodlivým, ale kvôli hriešnikom, neplní svoju vôľu, ale vôľu svojho Otca, s ktorým žije v dokonalom spoločenstve lásky, a to všetko preto, aby nás vyslobodil z moci našich hriechov a urobil nás účastnými na jeho spoločenstve s Bohom.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mt-313-17/